Utrhli krídla motýľa telu
spoznal tak pravdu o ohni celú
pohladil tváre často krát nimi
raz prví budú čo poslednými.
Nelieta viacej po lúčnej stráni
ten pohľad srdce hlboko raní
nepije nektár, kvety už plačú
márne mu núkajú toho koláču.
V bahne si drieme, všetci ho budia
takí už bývajú na Zemi ľudia
jagavý prášok z tých jeho krídiel
každý by predsa rád na sebe videl.
Druhé už nebudú, už nevyrastú
namiesto prvých má obrovskú chrastu
krídla sa netrasú, časy sa menia
on často schoval aj briliant do tieňa.