Ku štítu krehkosti nežnosť v nej klíči
zásahy vsadieva zásadne v cite
jemnosťou brúsená viac ako v skici
nádherou oázy sú ňou opité.
Lúč sa jej dotknúť smie, ten neublíži
na dotyk obavy v tandeme rastú
bolesť v nej zakričí ako na kríži
ďakuje v zhojenia v túlavú chrastu.
Trpkosť a horčina jazvy jej fúka
slzy tie zamlčí, oštepy tupí
zomleté srdce jej kriesieva ruka
keď k nej si lakomec na lásku skúpy.